Blogger Template by Blogcrowds

Už hodnú chvíľu cítim, že nastala TÁ chvíľa. Celá Polepetkova existencia bola postavená na tom, že mohol hovoriť a písať veci, ktoré sa nehodili do civilného života jeho majiteľa. Hrabať sa v spomienkach na doby dávno minulé a datovať ich do včerajška. Vymýšlať si nepravdepodobné konštrukcie a umiestňovať ich do reálnych kulís. Popisovať čo sa stalo včera z pohľadu v prvej rade kina. Interpretovať cudzí pohľad na svet ako svoj a svoj ako cudzí. Mať názor, ktorý sa predsa nepatrí mať.
Ale dlhšie už mám pocit, že toto nie je tá správna cesta. Čo je koniec koncov aj dôvod prečo som sem takmer prestal písať. Zmenilo sa v mojom živote veľa vecí a už potrebu na alter-ego toľko necítim. Všetko čo chcem povedať už mám komu a mystifikácia nie je potrebná. Viem, že existuje niekto, kto ma vypočuje a nesúdi. Kto pozná moju minulosť a predsa sa ma nebojí. Komu sa nebojím rozprávať čo vo mne je a kto počká, kým to vylezie.
Polepetko bol súčasťou mňa a chvíľami bol pravdivejší ako ja sám. Smutné, ale bolo to tak. Bol drzý, oponujúci, svieži a oveľa dlhšie ako ja sám vedel čo chce.
Keby som mu mal napísať nekrológ, tak by v ňom malo byť pár slov o tom, že pomohol mne nájsť samého seba. Za čo mu patrí vďaka. Tak isto aj za to, že dokázal v skratke ukázať kto naozaj som. Taký rýchly pohľad do hrnca kde som sa varil, ktorý niekomu ako ja (s problémom vyjadrovať sa k určitým témam hovoreným slovom) veľmi pomohol.

Chvíľu si dám možno pauzu a začnem nový život. Ako ja.

Tu končím.

Určite sa tomu už nejaká psychoteória venovala a keby som bol veľmi zvedavý a akčný, tak nájdem určite aj pár dizertačných prác a publikovaní v odborných časopisoch. Ale o to vôbec nejde. Mám na celú záležitosť vlastný pohľad a ak aj náhodou nie je úplne správny, tak mne dojde aspoň zábavný. Aj keď fakt je, že to väčšinou vôbec zábava nebola.


Je to niečo čo by sa možno dalo nazvať ako syndróm opusteného chlapa. Pozná to drvivá čast mužskej populácie v teenagerskom veku a niektorým to ostane aj do neskoršieho. Jednoducho o nich žiadna žena ani nezakopne. Nejaká kamarátka v partii sa zvyčajne nájde, ale nič z čoho by mohol byť do budúcna vzťah. Končí to v priateľskej zóne a tá, povedzme si pravdu, nebýva tým lákadlom. Asi sme niečim divní, máme zlé feromóny na lovenie samičiek nášho druhu. Dokonca ani nemusíme vyzerať ako experimentálny kus z dielne doktora Frankensteina. Je dokonca úplne jedno, či sme manuálne zruční alebo intelektuálne rozhľadení. Sme sami.

Prekvapivá je na tom fáza B. Pretože pokiaľ sa nám už podarí s veľkým šťastím a množstvom energie dopracovať k osobe opačného pohlavia (prípadne rovnakého, každému podľa vkusu a chuti, ale tam ja skúsenosti nemám) tak sa ako mávnutím čarovného prútika zrazu zjaví minimálne jedna ďalšia, ktorá tiež prejaví záujem. Obzvlášť veľkým smoliarom aj viac ako jedna. Nastáva problém. Vybrať si medzi možnosťami v momente, keď nám chýba skúsenosť. Netušíme čo je pre nás lepšie. Čo by nás urobilo štastnejším? Ktorá žena je naozaj tá pravá? Tá, čo sme ju uhnali, či tá ktorá na nás až teraz hádze lákavé pohľady a včera robila narážky ohľadne pozvania na kávu?

Vraj to nejako súvisí s miliónmi rokov evolúcie, rozmnožovaním a zachovaním rodu. Chlap ktorý je sám okolo seba šíri nejakú auru, že je neschopný, že s ním niečo nie je v poriadku. Ale zadaný chlap už vlastní pečiatku od inej ženy, ktorá potvrdzuje jeho schopnosti. To že dokáže zabezpečiť rod, potomstvo, zásobu toaletného papiera a pri stole sa vie správať aspoň trochu kultivovane. Sociálne istoty.

Včera sme boli v kine. Na Nežnosť (kde mimochodom 56% na ČSFD je ďaleko pod mojimi súkromnými hodnoteniami). A scéna, kde Marcus kráča do kopca s priblblým úsmevom na tvári a všetky okoloidúce ženy sa na neho usmievajú, dotýkajú sa ho a pchajú mu vizitky s telefónnymi číslami je presne o tom. Prototypová situácia.

Život je pestrá zmes a faktom ostáva, že niektoré dni je to slušne mizerné. Ja mám radšej tie normálne. Dokonca mi nemusí ani všetko vychádzať podľa plánu. Skôr naopak, žiadne plány, len improvizácia a aktuálny pocit. Ako keď sa vyberiem z práce domov a priamo cestou nastane neočakávané odklonenie a strávim bezsennú noc niekde 50km ďalej na úplne neznámom mieste v príjemnej spoločnosti. Nenaplánovateľné, nečakané, príjemné a bohužiaľ tažko opakovateľné. A úchvatné. To bez najmenších pochybností.

Odvykol som si od plánov. Mal som ich vždy akosi veľa. Ale zle postavených. Nešlo o plány do budúcnosti, čo by som chcel dokázať, alebo zlepšiť. Ako spraviť svet okolo seba krajším a ľudí šťastnejšími. Väčšina mojich plánov začínala a končila veľmi blízko. Riešil som čo spraviť budúci weekend, kam odložiť veci v pivnici, či ako nerobiť vôbec nič. A vo všetkom som chcel mať jasno a prehľad. Celé zle. Tak som akosi plánovať prestal. Mám odložených pár nápadov čo robiť vo chvíľach, keď ostanem naozaj sám a nechcem si dopriať chvíľku hĺbkovej sebedeštrukcie, ale inak nechávam chvíle plynúť. Faktom ostáva, že práve týmto spôsobom som za posledného pol roka zažil asi viac zábavných, príjemných a prekvapivých chvíľ ako za pár minulých rokov do kopy.

Veci sa hýbu, dejú. Momenty a aj ľudia prichádzajú ale aj  odchádzajú. Tak sa pokúšam si ich vychutnať. V danej chvíli a občas aj so zavretými očami. Pre mňa je napríklad úplne úžasný pocit, keď Ťa ráno vidím pobehovať v mojom tričku, bez nohavičiek, ešte strapatú ale usmiatu v mojej kuchyni. To je chvíľa, ktorú by som len ťažko za niečo vymenil. Len keby to bolo častejšie.

Sedel som na studenej lavičke, mal Ťa na kolenách aby Ti neomrzol zadok a vysvetľoval som Ti aké to je byť súčasne smutný a aj veselý zároveň. Vo vnútri rozorvatý a predsa oveľa šťastnejší. Na oplátku si mi porozprávala pár tmavých momentov z Tvojho života. Tých, ktoré Ti bežne nevidno v očiach a o ktorých okolie nemusí vedieť. Ktoré ma prekvapili a prekvapili by asi veľa ľudí v Tvojom okolí a predsa sú Tvojou súčasťou už viac ako 5 rokov. Smiali sme sa málo, skoro vôbec. Obom nám bolo jasné, že aj keď sa snažíme ironizovať a odľahčiť tému je to až príliš vážne. Dosiaľ mi v uchu znie jedna Tvoja veta:


Mužská zbabelosť tak vyzerá. Radšej neurobia zo zbabelosti vôbec nič.

Pcháme hlavu do piesku. Tvárime sa, že sa nič nedeje. Nekladieme radšej žiadne otázky, ktoré by mohli priniesť nepríjemné odpovede. Dokonca nakoniec nekladieme radšej už vôbec žiadne otázky. Chodíme vo vlastnom svete a zatvárame za sebou dvere. Hluchí a slepí. Nevediaci a nič netušiaci. Zbabelí niečo zmeniť.

A úplne najhoršie na tom je, že si to ani neuvedomujeme.

Minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Jasné rozlíšenie pojmov sa v mojom prípade akosi scvrklo na prítomnosť. Uvedomil som si to včera počas debaty s mojou psychologičkou, ked som pristihol sám seba ako v odpovediach na jej otázky možno až príliš často používam slovíčko "momentálne". Prestal som riešiť plány, stavať si nejaké dlhodobé ciele. Väčšína budúcnosti je u mňa zajtra. To ešte ako tak tuším kde budem, čo budem robiť. Ale ani to nie je vždy isté. Stáva sa mi, že dve hodiny stačia, aby sa moje plány úplne zmenili. Aby som bol inde, s inými ľuďmi a veľa krát aj v inej nálade. Len návrat do reality býva potom občas horší. Z obyčajného zotrvačníka sa stáva iný. Nepokoj. Viem definovať čo sa deje práve teraz. Čo chcem a čo nechcem. Teraz. A som o tom presvedčený. Ale roky priniesli to, že už viem o toku času a myšlienok a s nimi aj zmenách pohľadu. Nespochybňujem sám seba, ale tak isto ani netvrdím, že som neomylný. Mýlim sa až príliš často. Stále rovnako zle odhadujem ľudí, stále sa nepoučím a verím tým, ktorým by som veriť nemal. A potom si vždy rozbijem hubu a bolí to. Sklamanie, že som ublížil sám sebe, že naivita zvíťazila. Málo sa pýtam a veľa čakám. Čakám, že ľudia okolo mňa budú ku mne úprimní. Čakám, že na prejavený záujem dostanem priamu odpoveď. Čakám, že koľko dám, tak toľko dostanem. Čakám, že bude rešpektované súkromie a pomáhať budú len tí, ktorých o to požiadam

 A čakám úsmev.

A vždy keď mám slabú chvíľu si opakujem, že zajtra to bude lepšie, len niekedy je to zlé a ťažko presviedčam aj sám seba. Snažím sa nepchať nos kam mám pocit, že nepatrí. Neklásť zbytočné otázky, na ktoré možno ani nechcem vedieť odpoveď. Užívať si chvíle a nesmútiť vopred aj keď viem, že o hodinku skončia. Lebo by to bola škoda, keď z chvíľ sa skladá celý život.

Áno, neviem čo prinesie budúcnosť a nechcem dumaním nad tým strácať čas. Prinesie mi to, čo bude potrebné. Niečo o hodinku, niečo už zajtra a ostatok neskôr. Zvyšok sa pokúsim zariadiť si sám. Nesedieť na zadku a čakať. Viem, že nedostanem všetko čo chcem, ale kvôli tomu sa neprestanem snažiť. Aj keď viem, že niektoré sklamania časom budú bolieť oveľa viac.

Bola by škoda si nechať prítomnosť plynúť bezcieľne pomedzi prsty v očakávaní neistej budúcnosti.


Prvý deň novej budúcnosti. Keď ešte neviem čo bude a ani ako bude. Dlho mi nebolo takto zle a nikdy v živote som nemusel spraviť tak ťažké rozhodnutie. Lenže to som spravil už dávno. Teraz len ide o to nenechať sa zneistiť a dotiahnuť všetko do úspešného konca.  Stále nemam pochybnosti o tom, že som urobil správne. Pochybnosti mám ale aj tak kopec. O sebe, o budúcnosti, o vplyve na okolie, o tom ako to budem zvládať. Som pochybností plný. V určitých chvíľach chýba sebadôvera. Viem, že spravím ešte veľa chýb, ktoré ma budú mrzieť ale nevzdám to. Neostanem stáť na mieste.

Každý deň je dar a každý jeden chcem prežiť tak, aby som v budúcnosti neľutoval, že som ho premárnil. S priateľmi, s rodinou, so svojimi blízkymi. Ale hlavne sám so sebou a s úsmevom. Teším sa.

Sú chvíle, keď mám pocit že som malý, stratený, keď sa mi ani nechce myslieť na to čo bude zajtra. Dal som sa na ťažkú cestu a nech si o tom ostatní myslia čo chcú nespôsobuje mi to v tejto fáze skoro žiadnu radosť. Teším sa na výsledok, na chvíľu keď budem mať zase ráno úsmev na tvári a keď ho budem vidieť na tvárach ľudí okolo seba. V týchto chvíľach im ho skôr beriem a či mi to veria, alebo nie, tak ma to mrzí.
Netuším kam až dokážem zájsť, ale viem, že to robím pre seba. Pre to, aby som vypadol zo zabehnutých koľají, ktoré ma ubíjajú a aj preto, aby som neubližoval ani sebe ani mojim blízkym. Problém je, že neviem exaktne vyjadriť čo všetko sa bude meniť. A to je práve najčastejšia otázka. Čo vlastne chcem. Druhá, ktorá nasleduje v tesnom závese je či viem, čo všetko spôsobím a či si uvedomujem dôsledky a som ochotný ich niesť. Áno. Uvedomujem si dôsledky. Bohužiaľ. Nie som tak hlúpy, obmedzený, či krátkozraký. Viem že to bolí už teraz a bude ešte hodnú chvíľu. Aj mňa.
Som presvedčený, že argumenty sú na mojej strane a napriek tomu občas ostávam neistý. Nie pre cestou samotnú na ktorú som sa dal, tam pochybnosti nemám. Ale to, že budúcnosť nemám jasnú. Ja, čo som zvyčajne vedel vymenovať aj "prvú aj druhú dovolenku v juhoslavii, prvé auto a aj druhého potomka".

Viem len, že neurobiť nič by bolo horšie.

Staršie príspevky